Na úplne prvú sociálnu sieť som sa zaregistrovala, keď som mala asi okolo jedenásť rokov. Navštevovala som ju zhruba raz, možno dvakrát do týždňa. Doma sme počítač nemali, respektíve mali, ale nemali sme internet a tak som sa tam dostala iba počas voľných, alebo voľnejších hodín v škole. Keď som začala chodiť do ôsmej triedy, niekto mi povedal, aby som sa zaregistrovala na Facebook. V tej dobe som však ani netušila čo to je. Podrobnosti o mojej registrácií a počiatočnej zmätenosti Vám hovoriť nebudem, lebo si myslím, že si tým prešiel každý, kto sa niekedy rozhodol niekam sa zaregistrovať.
Ale skutočný prerod v mojom živote sa stal až pred pár mesiacmi, asi pred pol rokom. Po nekonečných peripetiách a rozčuľovaní sa, som sa rozhodla z vyššie menovanej sociálnej siete odísť. Dôvod zrušenie konta: Osobné dôvody. Neviem či to bol správne zadaný, či pomenovaný dôvod, ale zaškrtla som to. Prišlo mi to najvhodnejšie z toho, čo som si mohla vybrať.
A tak som sa začala zamýšľať nad tým, o čom to vlastne všetko je. Prečo ľudia začali uprednostňovať komunikáciu cez sociálne siete? Čo ich na tom priťahuje? Je to tá jednoduchosť, to ako ľahko sa dá s ľuďmi spojiť hneď ako potrebujeme, alebo čo to teda je? Zamyslela som sa nad mojím detstvom a nad detstvom generácie po mne. Mám mladšiu sestru (rátajme to ako ďalšiu generáciu). Ona má Facebook už od deviatich a sedí na ňom každý deň niekoľko hodín. A k tomu ešte hrá hry na internete, ale to je o inom.
Skúsme si porovnať jej a moje detstvo. Typický prázdninový deň, keď som bola malá vyzeral takto: Ráno som vstala okolo ôsmej a ešte skôr ako som sa stihla naraňajkovať, niekto klopal na naše dvere a volal ma von hrať sa. O deviatej sme už blbli na dvore, hrali sa hry, s loptou, so švihadlom, hojdali sme sa na bráne, kreslili sme kriedami na chodník. Obed nám zhodili mamy cez okno a potom sme si boli vypýtať desať korún a išli sme do mesta. Keď mal niekto dvacku (takú tú zelenú), bol hrozne bohatý a predstava päťdesiatich korún bola pre nás priam utopická. Po krátkej návšteve čínskych obchodov, ľudoviek a Billy alebo Tesca (lebo iné obchody vtedy neboli) sme sa vrátili na dvor, kde nás už väčšinou čakali mamičky, vytŕčajúce sa z okna a len ako sme prešli bránou, natešene nám zhadzovali balíčkovanú večeru. Domov nás prvýkrát volali zhruba o pol deviatej, ale keďže sme sa potulovali len v okruhu približne dvesto metrov od domu, rodičia nemali problém nechať nás šantiť až do desiatej. Keď náhodou niektorá z nás nemohla, zabavili sme sa v pohode aj v okresanej verzií. A ak sme museli ísť do školy, tak sa náš deň začal obedom a končil prvým zvolávaním.
Dokonalým protikladom môjho detstva je detstvo mojej sestry. Jej denný režim sa začína okolo pol jedenástej, občas až o jedenástej. Odšuchtá sa do obývačky, zapne televíziu a notebook a ešte pred ako si vyberie raňajší program, informuje svojich kamarátov o zobudení statusom: „Už som hore! :D“. Po prvom jedle, po obede, sa začne dohadovať s kamarátmi, čo budú robiť. Ak jednej z nich nemôže, celý plán padá. Radšej budú sedieť celý deň doma, ako by mali svojho parťáka ukrátiť o spoločnú „zábavu“. Okolo tretej sa dohodnú, že o piatej idú do kina a tak sa ide chystať. Keď sa o pol ôsmej vráti domov, opäť zasadne za počítač a baví sa o tom ako super bolo v kine.
Viem, že nie každé dieťa, respektíve mladý človek v dnešnej dobe má takýto život, ale bohužiaľ viem, že väčšina áno. A práve pre toto som veľmi rada, že som sa narodila vtedy keď som sa narodila a nie o desať rokov neskôr. Nechcem tu teraz moralizovať, lebo viem, že ani ja nie som úplne bez viny. A tiež nechcem hovoriť, že takto žijú iba mladí. Poznám znepokojivo veľa dospelých ľudí, ktorí majú rovnaký denný režim ako moja sestra. Ja osobne si myslím, že je to minimálne na zamyslenie.
Budem rada ak si tento článok prečítate a napíšete mi svoj názor na túto tému. :)
Komentáre
Aňuška
- to čo je za hudba, samí feťáci, obesiť by ich mali všetkých!
- to čo máš na sebe za handry?
- kam zase ideš, čo nesedíš doma ako slušné dievča!
- nauč sa štrikovať, z teba nič poriadne nevyrastie!
- trojku na vysvedčení, si sprostá ja poleno!
- ostrihaj si tú slamu na hlave!
- za našich mladých čias sa ľudia chovali slušne!
atd.....
A teraz k tebe -
znovu si prečítaj svoj príspevok. Aj ja mám doma onladinu, Miki 15 rokov, Zuzička 17 - vstávajú na obed, komunikujú na fb, počúvajú Separa, ale na druhej strane sú stokrát múdrejší a vyťaženejší, ako sme boli my a ked o niečo ide, vedia tak zabrať a pomôcť, ako málokto z dospelých.
Tak, Aňuška, zastav to predčasné stárnutie, nájdi si svoj vlastný životný štýl a ber dnešných mladých ľudí takých, akí sú...sú totiž skvelí!
Matahari
A mimochodom aj ja som pomerne mladá. Mám 20.
práve
NO
A Mito si čte každej článek jenom jednou.
môj názor
na jednej strane je pravda, že dnešná mládež a aj dospelí, jednoducho všetci trávia až príliš veľa času na internete celkovo, o sociálnych sieťach nehovoriac. stráca sa osobný kontakt, zážitky, schopnosť nájsť si skutočných priateľov... ja s tým mám tiež problém, dlho zabíjam čas na nete. a keď chcem niekedy s rodinou stráviť čas hraním Activity, všetci ma odmietnu, lebo majú buď zapnutú TV alebo PC. keď si predstavím, že keby som namiesto tých nekonečných hodín pozerania statusov a hlúpych obrázkov venovala čas učeniu sa, rodine, priateľom a ja neviem čomu všetkému, tak by som zrejme bola oveľa inteligentnejšia, vyspelejšia a ľudskejšia.
na druhej strane sú soc. siete dobré v tom, že si tam človek môže rýchlo dohodnúť nejaké stretnutie, komunikovať s priateľmi žijúcimi na inom kontinente a byť v obraze. lebo povedzme si úprimne, keby som si teraz zrušila facebook, tak neviem o 90% dôležitých veciach, ktoré sa týkajú školy, práce a iných organizačných vecí. ale to sme si urobili my sami ľudia
už je asi môj komentár príliš dlhý, tak končím. možno aj ja raz dospejem do toho bodu, že si zruším FB. veľakrát som to chcela. žiaľ, z vyššie uvedených dôvodov to zatiaľ nejde