Neviem ako vy, ale ja nie som práve nadšenec zberu húb. Nikdy som k tomu nebola ani vedená. Kým som bola malá, otec na huby nemal čas a teraz, keď už ho má, som predsa „príliš stará na to, aby mi moji rodičia robili program“. Áno, to musím uznať. Na to som už pristará.
Ale nedávno môj otec aj tak urobil výnimku a bola som slávnostne pozvaná na zber húb. S radosťou som pozvanie prijala, vychystala som sa ako keby som išla do Himalájí a išli sme. Po dvoch hodinách jazdy autom sme sa dotrepali na kopec a zaparkovali sme na imaginárnom parkovacom mieste. Trvalo ďalšiu pol hodinu kým sme prišli na čistinku, kde ma otec „vypustil“ a povedal, že keď niečo nájdem, mám na neho zakričať. Prvý nález – planý poplach, druhý nález – „Toto by nás zabilo, už keby sme to rozrezali.“, tretí pokus – zasa nič. Otcov košík sa pomaly plnil krásnymi dubáčikmi, no ja som akosi stále nemohla nič nájsť. Zamával na mňa a keď sme sa stretli na cestičke, nenápadne nakukol do môjho košíka a zasmial sa: „Ty by si hubu nenašla, ani keby mala meter a pol a hrala pesničku od Alica Coopra.“ Prišlo mi to vtipné, ale ešte pár sekúnd som odolávala a tvárila sa hrozne urazene a rozosmiala som sa až po chvíli.
Išli sme ďalej. Musím uznať, že cez porast, ktorý mi siahal desať centi nad hlavu sa mi nešlo najlepšie, ale bola som ticho a išla som. Dostali sme sa na zvažujúcu sa cestu, ktorá tvorila druhú stranu okruhu našej počiatočnej cesty a tak som sa potešila, že sme to tak rýchlo otočili a vraciame sa k autu. Popri cestičke sa kde-tu objavila nejaká lúčka a tak my sme na ňu vždy nesmelo vybehli a hľadali si večeru. Mne stále hrozila hladovka. Zrazu som na ľavo boku zazrela malú jedličku. Jeden z jej konárov sa mi plietol pod nohy a tak som ho odhodila rukou. A čože som tam nenašla? Obrovský hríb. Klobúk mal tak dvadsať centimetrov v priemere a síce huba nemala meter a pol, ani nízkou by som ju nenazvala. Opatrne som ju vybrala zo zeme, od koreňa, tak ako mi to otec v rýchlej inštruktáži povedal a keď už som môj úlovok držala v rukách, rozbehla som sa naspäť k chodníku za mojím chlebodarcom. „Oci! Ociiiiiii!“ zakričala som a zase som sa cítila, ako keby som mala päť rokov. Utekala som najrýchlejšie ako som vedela (čo síce nie je veľmi rýchlo, ale na tom teraz nezáleží), no ani keď som sa húštinou predrala na cestu, nenašla som ho. Zakričala som znovu, a až vtedy som si uvedomila, že môj hlas zrejme znie riadne hystericky a keďže som okamžite započula jeho pískanie a cez stromy som uvidela, ako na mňa máva, musela som ho riadne vydesiť. Bežala som za ním a on zaostroval. Vo vzdialenosti asi pätnásť metrov sa opovážil dať prvý typ na neidentifikovateľnú vec v mojich rukách. „Čo to máš? Rozšliapnuté hovno?“ Podporoval ma s jemu vlastnou otcovskou láskou. No ja som len bežala. Vzalo mi to hrozne veľa energie a tak som nemala silu odporovať mu nejakou trefnou narážkou. Keď som dobehla k nemu, bola som celá spotená, unavená, ale za to príjemne vzrušená z môjho jedinečného nálezu. Vystrela som ruky tak, že otec mal jedinečnú šancu pozrieť si môj poklad zo vzdialenosti asi tri centimetre. Zaostril a v tvári som mu zračila prekvapenie. „To je huba!“ Tón v jeho hlase vyjadroval jednoznačné zdesenie a celkové nepochopenie situácie. Stručne moje malé bábätko pochválil a išli sme. Teda otec išiel. Ja som sa vznášala nadšená krásou a ohromnosťou huby, ktorá si potichu a nehybne ležala v mojom košíku.
Sláva z mojej huby netrvala dlho, ale musím povedať, že lepšiu praženicu som ešte nejedla. A okrem gurmánskeho zážitku mi celá táto udalosť aspoň na chvíľu umožnila opäť zažiť radosť z ničoho a bezstarostnosť detských čias. No aj tak som najšťastnejšia z toho, že som našla hubu aj bez obrieho vzrastu a zvukových efektov.
Na hubách
04.10.2013 20:42:24
...ani keby hrala pesničku od Alica Coopra.
Komentáre