Anna Maria Scherram

Čo sa týka sociálnych sietí, napísalo sa o nich už tak veľa, že by človek ani neveril. A keď už sa v tom rýpu všetci, zarýpem si aj ja. Najskôr by bolo vhodné povedať o tom, ako som sa k sociálnym sieťam dostala ja a ako som sa dostala od nich.
Na úplne prvú sociálnu sieť som sa zaregistrovala, keď som mala asi okolo jedenásť rokov. Navštevovala som ju zhruba raz, možno dvakrát do týždňa. Doma sme počítač nemali, respektíve mali, ale nemali sme internet a tak som sa tam dostala iba počas voľných, alebo voľnejších hodín v škole. Keď som začala chodiť do ôsmej triedy, niekto mi povedal, aby som sa zaregistrovala na Facebook. V tej dobe som však ani netušila čo to je. Podrobnosti o mojej registrácií a počiatočnej zmätenosti Vám hovoriť nebudem, lebo si myslím, že si tým prešiel každý, kto sa niekedy rozhodol niekam sa zaregistrovať.
Ale skutočný prerod v mojom živote sa stal až pred pár mesiacmi, asi pred pol rokom. Po nekonečných peripetiách a rozčuľovaní sa, som sa rozhodla z vyššie menovanej sociálnej siete odísť. Dôvod zrušenie konta: Osobné dôvody. Neviem či to bol správne zadaný, či pomenovaný dôvod, ale zaškrtla som to. Prišlo mi to najvhodnejšie z toho, čo som si mohla vybrať.
A tak som sa začala zamýšľať nad tým, o čom to vlastne všetko je. Prečo ľudia začali uprednostňovať komunikáciu cez sociálne siete? Čo ich na tom priťahuje? Je to tá jednoduchosť, to ako ľahko sa dá s ľuďmi spojiť hneď ako potrebujeme, alebo čo to teda je? Zamyslela som sa nad mojím detstvom a nad detstvom generácie po mne. Mám mladšiu sestru (rátajme to ako ďalšiu generáciu). Ona má Facebook už od deviatich a sedí na ňom každý deň niekoľko hodín. A k tomu ešte hrá hry na internete, ale to je o inom.
Skúsme si porovnať jej a moje detstvo. Typický prázdninový deň, keď som bola malá vyzeral takto: Ráno som vstala okolo ôsmej a ešte skôr ako som sa stihla naraňajkovať, niekto klopal na naše dvere a volal ma von hrať sa. O deviatej sme už blbli na dvore, hrali sa hry, s loptou, so švihadlom, hojdali sme sa na bráne, kreslili sme kriedami na chodník. Obed nám zhodili mamy cez okno a potom sme si boli vypýtať desať korún a išli sme do mesta. Keď mal niekto dvacku (takú tú zelenú), bol hrozne bohatý a predstava päťdesiatich korún bola pre nás priam utopická. Po krátkej návšteve čínskych obchodov, ľudoviek a Billy alebo Tesca (lebo iné obchody vtedy neboli) sme sa vrátili na dvor, kde nás už väčšinou čakali mamičky, vytŕčajúce sa z okna a len ako sme prešli bránou, natešene nám zhadzovali balíčkovanú večeru. Domov nás prvýkrát volali zhruba o pol deviatej, ale keďže sme sa potulovali len v okruhu približne dvesto metrov od domu, rodičia nemali problém nechať nás šantiť až do desiatej. Keď náhodou niektorá z nás nemohla, zabavili sme sa v pohode aj v okresanej verzií. A ak sme museli ísť do školy, tak sa náš deň začal obedom a končil prvým zvolávaním.
Dokonalým protikladom môjho detstva je detstvo mojej sestry. Jej denný režim sa začína okolo pol jedenástej, občas až o jedenástej. Odšuchtá sa do obývačky, zapne televíziu a notebook a ešte pred ako si vyberie raňajší program, informuje svojich kamarátov o zobudení statusom: „Už som hore! :D“. Po prvom jedle, po obede, sa začne dohadovať s kamarátmi, čo budú robiť. Ak jednej z nich nemôže, celý plán padá. Radšej budú sedieť celý deň doma, ako by mali svojho parťáka ukrátiť o spoločnú „zábavu“. Okolo tretej sa dohodnú, že o piatej idú do kina a tak sa ide chystať. Keď sa o pol ôsmej vráti domov, opäť zasadne za počítač a baví sa o tom ako super bolo v kine.
Viem, že nie každé dieťa, respektíve mladý človek v dnešnej dobe má takýto život, ale bohužiaľ viem, že väčšina áno. A práve pre toto som veľmi rada, že som sa narodila vtedy keď som sa narodila a nie o desať rokov neskôr. Nechcem tu teraz moralizovať, lebo viem, že ani ja nie som úplne bez viny. A tiež nechcem hovoriť, že takto žijú iba mladí. Poznám znepokojivo veľa dospelých ľudí, ktorí majú rovnaký denný režim ako moja sestra. Ja osobne si myslím, že je to minimálne na zamyslenie.

Budem rada ak si tento článok prečítate a napíšete mi svoj názor na túto tému. :)