Anna Maria Scherram

Pred pár dňami som bola s mojím otcom na jednej ťažko formálnej udalosti, ktorá, ako to už nakoniec väčšinou býva, po desiatej hodine plynule prešla do neformálnej voľnej zábavy plnej tanca, hudby a alkoholu. Chvíľu som sa voľne pohybovala v rytme predimenzovanej hudby a hoci som v ten deň dostala rolu vodiča, mala som pocit, že alkoholové výpary a cigaretový dym od ľudí naokolo na mňa pôsobili ešte viac, ako priamy kontakt s omamnými látkami. Vekové zloženie mojich spolutanečníkov a spolupostávačov bolo také rôznorodé, že po pomerne krátkom čase mi pointa udalosti začala unikať. Chvíľu som sa nechala unášať rýchlo sa meniacou zmesou farebných svetiel, zvukov hudby a útržkov rozhovorov až som si všimla skupinku chalanov stojacich obďaleč. Nevenovala som im pozornosť a dala som sa do zmysluplného rozhovoru s mojím otcom o tom, či sa môžem napiť s jeho nealkoholické piva. Keď som sa po asi pol minúte otočila, všimla som si, že jeden mladý muž so skupinky, ktorú som zazrela, mieri ku mne. Sekundu na to ako preťal pomyselnú čiaru mojej osobnej zóny, sa na mňa pozrel a (v danej situácií až príliš pobaveným hlasom) povedal: „Čo? Ty netancuješ?“. Môj pohľad ho jednoznačne odradil a tak sa pobral ďalej, zrejme nabrať si ďalší pohár bledohnedej žbrndy, ktorú mal v pohári aj pred tým. Ale ja som stála necítila zadosťučinenie a tak som sa na neho otočila a povedala som s istotou, že v tom hluku to počuť nebude: „Ja len nemám rada fyzický kontakt.“. Chudák chlapec to zrejme nepočul, ale môj otec neortodoxný žid a ešte neortodoxnejší kresťan na mňa vrhol pohľad, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani najväčší moralista sveta. A tak ma napadla jedna vec. Kde je hranica slušnosti pri takýchto situáciách? Je v poriadku, aby sa chalan babe ani neprihovoril a čakal od nej niečo viac? Pre väčšinu mladých áno. Pre mňa nie! Viem, že veľa ľuďom to môže prísť absurdné, ale mňa táto príhoda donútila nad tým rozmýšľať. Pred niekoľkými desaťročiami, by si určite dovolil maximálne podať, alebo pobozkať mi ruku. Teraz sa však ľudia vidia prvýkrát a nemajú problém vyspať sa spolu. Chápem, že jeden tanec by ma nezabil, ale ide tu o princíp. Kam až to môže zájsť? Čo to bude za takých desať, dvadsať rokov? Ako sa budú mladí ľudia v mojom veku zabávať potom? Môže to zájsť ešte ďalej, alebo budeme, rovnako ako v móde, zažívať renesanciu v správaní. Nikdy Vás nenapadlo, že tým ako sa niektorí muži správajú k ženám im nepreukazujú ani najmenšiu úctu? Väčšina z nich ide na istoty. Stačí jeden pohľad, nenáročná konverzácia a je to v suchu. Alebo skôr to skončí vlhkom. Možno som naozaj iba príliš upätá a neviem sa odviazať, ale skôr ako túto myšlienku zavrhnete a poviete si, že som zrejme nejaká brzda a neviem sa baviť, skúste nad tým popremýšľať. A na záver ešte jedna rada pre mužov, ako ten z môjho príbehu. Každá žena má rada gentlemanov, aj keď sa tak možno nie vždy tvárime. :)